Kto a prečo vymyslel Kladivo na čarodejnice?

Dan Brown vo svojej knihe medziiným tvrdí, že katolícka inkvizícia vydala najkrvavejšiu knihu v dejinách ľudstva, aká bola kedy proti ženám spísaná a to pod názvom Kladivo na čarodejnice, v lat. orig. Malleus Maleficarum. Táto kniha bola skutočne vydaná, ale určite nie, ako oficiálna príručka katolíckej inkvizície. Jej autorom bol jediný človek, Heinrich Kramer (Institoris), ktorého extrémistické a zvrátené myšlienky obsahovala. Dľa môjho osobného názoru ten muž trpel nejakou sexuálnou úchylkou. Kramer pôsobil, ako inkvizítor v Nemecku, ale zo svojimi názormi vzbudzoval u svojich kolegov iba odpor a pohŕdanie. Obrátil sa preto zo sťažnosťou na vtedajšieho pápeža Inocenta VIII., ktorý bol známy svojou poverčivosťou a strachom z čarodejníc. Ten samozrejme „horlivého“ inkvizítora podporil a vydal pre neho r.1484 bulu Summis Desiderantes, ktorá ho oprávňovala viesť súdne procesy a stíhanie proti podozrivým čarodejniciam v severnom Nemecku a zaštíťovala ho pápežovou autoritou. Poverčivý pápež tým bohužiaľ akokeby podpísal bianko šek sadistickému vrahovi. Kramer však už nasledujúci rok narazil na razantný odpor katolíckej hierarchie, keď viedol proces proti 57 obvineným v Innsbrucku. Tamojší biskup bol tak podráždený Kramerovou posadnutosťou skúmať sexuálne správanie podozrivých čarodejníc, že celý proces zastavil a zrušil. Vyhlásil dokonca, že diabol bol prítomný skôr v inkvizítorovi a nie v údajných čarodejniciach, ktoré biskup všetky oslobodil. Ponížený a zneuznaný Kramer si chcel získať uznanie cirkevnej vrchnosti a rešpekt kolegov z inkvizície, ktorí ním pohŕdali a tak sa rozhodol, že napíše „odbornú“ knihu o čarodejníctve. Pribral si k tomu, ako konzultanta a spoluautora, priora dominikánskeho konventu v Kolíne nad Rýnom, Jacoba Sprengera. Ten potom, keď bola kniha Kladivo na čarodejnice hotová, predložil jej text na schválenie Teologickej fakulte, Kolínskej univerzity. Fakulta však na sklamanie oboch pánov knihu zavrhla, ako neetickú a odporujúcu katolíckemu učeniu. Kramer sa tým ale nevzdal a napriek nesúhlasu svojho spoluautora Sprengera, Kladivo na čarodejnice vydal r.1487 sám aj zo sfalšovaným kladným posudkom Kolínskej univerzity a textom pápežskej buly spred troch rokov. Nevadilo mu, že text buly hovoril iba o tom, že ho pápež poveruje vedením súdnych procesov proti čarodejniciam v nemeckom Porýní a vydanie žiadnej knihy sa tam nespomína. Nevadilo mu, že bula bola vydaná tri roky pred tým než vyšlo jeho Kladivo na čarodejnice. Jednoducho v záujme svojej slávy a uznania sa podvodne snažil ľudí presvedčiť, že jeho násilnícku a úchylnú knihu odobril pápež, ktorý ju nikdy nečítal a univerzita, ktorá dala vyslovene zamietavé stanovisko! Mnoho ľudí tomuto jeho podvodu verí dodnes a možno, ako Dan Brown, až príliš ochotne. Historickou pravdou však je, že katolícka inkvizícia knihu v r.1490 odsúdila a zakázala! Cirkevné inkvizičné tribunály ju ani nikdy nepoužívali. Druhá vec je, že sa medzi obyčajnými ľuďmi stala veľmi populárnou a vďaka ľudovému záujmu bola mnohokrát opakovane vydaná. O niekoľko desaťročí neskôr, keď vypuklo masové šialenstvo ohľadom čarodejníc, ju civilné súdy, ktoré tieto procesy prebrali, používali, ako pomôcku. Nemali s týmto druhom „zločinu“ totiž žiadne skúsenosti a tak siahli po populárnej knihe, ktorá mnohých fascinovala a svojou podrobnosťou povzbudzovala ľudskú fantáziu.
Treba povedať, že čarodejnícke procesy, ako také, neboli hlavnou náplňou činnosti inkvizície. Tej vždy išlo hlavne o vyhľadávanie kacírov a heretikov, čiže náboženských odpadlíkov. Po celý stredovek bolo preto čarodejníckych procesov veľmi málo. Dokonca niektoré zákony, ako napr. závery koncilu v Paderborne z r.785, priamo zakazovali vieru v čarodejnice! Napriek tomu je nepochopiteľne „temný“ stredovek v mysliach ľudí stále spájaný s čarodejnicami a horiacimi hranicami. Dá sa povedať, že to pravé šialenstvo prišlo do Európy až s príchodom modernej doby a vynálezom kníhtlače. Ľudia, ako Heinrich Kramer mohli vďaka sériovej produkcii kníh šíriť svoje myšlienky medzi širokú verejnosť a tým ovplyvňovať verejnú mienku v prospech svojich chorých názorov. Tlačiarenský stroj bol unikátnym nástrojom, ktorý dokázal šíriť rovnako dobré i zlé veci, podobne, ako dnes internet. Šialenstvo čarodejníc trvalo zhruba 250 rokov, od r.1450 do začiatku 18.storočia. Za ten čas máme podložené informácie o 12 000 obetiach, z ktorých asi 20 % tvorili aj muži! Z viacerých oblastí Európy však štatistické údaje o popravených chýbajú, hoci je známe, že aj tam prebehli čarodejnícke procesy. Preto sa ich vedci pokúsili matematicky odhadnúť a „dopočítať“. Výsledky sa dosť líšia, ale pohybujú sa v rozsahu 40 000 – 100 000 obetí maximálne! V žiadnom prípade nemožno hovoriť o nejakom čarodejníckom holokauste v tomto smere a o 5 miliónoch upálených žien, ako tvrdí vo svojom románe Brown!
Napriek tomu, táto kapitola ľudských dejín patrí medzi tie temné. Kresťanstvo na tom nesie vinu len do tej miery, že týmto výbuchom ľudovej poverčivosti a psychózy svojím nejednoznačným postojom nezabránilo. Hoci mnohí kresťanskí predstavitelia proti týmto poverám statočne bojovali, mnohí ďalší boli touto ľudovou poverčivosťou sami nasiaknutí. Na druhej strane si treba uvedomiť, že kresťanstvo vtedy zahŕňalo celú spoločnosť v celej jej šírke a hĺbke. Vďaka svojmu masovému rozšíreniu sa stalo azda až príliš ľudovým a to malo za následok zníženie intelektuálnej úrovne a kritického úsudku z tragickými následkami. Viera v čarodejnice v každom prípade nepatrí medzi pôvodné základy kresťanskej viery. Ide skôr o prežitok pohanských náboženstiev, ktorý bol populárny najmä v nižších a menej vzdelaných vrstvách spoločnosti.

 

Leonardo a jeho obrazy.

Späť na obsah témy

Späť na hlavnú stránku